Foto: Janko Ferlic na Unplash
Táto časť predstavuje rozšírenie zborníka a obsahuje príspevky, ktoré prezentujú spomienky na katedru a súvisiace aspekty.
Život školy a škola život
Andrej Franek
Abstrakt
Autor spomína na štúdium. Opisuje vtipne niektorých konškolárov a pedagógov. Približuje politicko - personálnu situáciu vs. zakladateľ katedry. Poukazuje na dôležitosť anamnézy vo vyšetrení. Má tvoriť 80% diagnózy. To konfrontuje s anamnézou v internom a očnom lekárstve. Zdôrazňuje účasť na vedeckých konferenciách a potrebu klinického dňa u psychológa. Odmieta inštitucionálny pedagogicko - psychologický federalizmus. Navrhuje návrat k označeniu psychologická výchovná klinika. Poukazuje na absenciu sociálne sestry v poradniach a následne sociálnej anamnézy vo vyšetrení. Odmieta termín mentálna retardácia ako neologizmus. Apeluje na právnu ochranu profesie psychológa.
Kľúčové slová: Katedra psychológie. Spomienky. Konškolári. Učitelia. Zakladateľ katedry. Anamnéza. Profesionálna autonómia. Psychologická výchovná kliniky. Sociálna sestra. Mentálna retardácia.
Abstract:
Author recalls his studies. He humorously describes some schoolmates and educators. Shows political and personal situation vs. founder of psychology department. Points out the importance of case history which comprises 80% of assessment and contrasts it with assesment in internal medicine and ophtalmology. Emphasizes attendance of scientific conferences and a need for a clinical day for a psychologist. Refuses institucionalized pedagogical psychological federalism. Suggests to return to the original name of clinic - psychological educational clinic. Pinpoints the absence of social nurse in counselling centers and consequ ently th e absence of social case history during assessment. Refuses term mental retardation which is considered to be neologism. Invites legal protection of psychology as a profession
Key words: Psychology department, recollections, classmates, educators, the founder of psychology department, case history, profesional autonomy, educational clinics, social nurse, mental retardation
Autor spomína na štúdium. Opisuje vtipne niektorých konškolárov a pedagógov. Približuje politicko - personálnu situáciu vs. zakladateľ katedry. Poukazuje na dôležitosť anamnézy vo vyšetrení. Má tvoriť 80% diagnózy. To konfrontuje s anamnézou v internom a očnom lekárstve. Zdôrazňuje účasť na vedeckých konferenciách a potrebu klinického dňa u psychológa. Odmieta inštitucionálny pedagogicko - psychologický federalizmus. Navrhuje návrat k označeniu psychologická výchovná klinika. Poukazuje na absenciu sociálne sestry v poradniach a následne sociálnej anamnézy vo vyšetrení. Odmieta termín mentálna retardácia ako neologizmus. Apeluje na právnu ochranu profesie psychológa.
Kľúčové slová: Katedra psychológie. Spomienky. Konškolári. Učitelia. Zakladateľ katedry. Anamnéza. Profesionálna autonómia. Psychologická výchovná kliniky. Sociálna sestra. Mentálna retardácia.
Abstract:
Author recalls his studies. He humorously describes some schoolmates and educators. Shows political and personal situation vs. founder of psychology department. Points out the importance of case history which comprises 80% of assessment and contrasts it with assesment in internal medicine and ophtalmology. Emphasizes attendance of scientific conferences and a need for a clinical day for a psychologist. Refuses institucionalized pedagogical psychological federalism. Suggests to return to the original name of clinic - psychological educational clinic. Pinpoints the absence of social nurse in counselling centers and consequ ently th e absence of social case history during assessment. Refuses term mental retardation which is considered to be neologism. Invites legal protection of psychology as a profession
Key words: Psychology department, recollections, classmates, educators, the founder of psychology department, case history, profesional autonomy, educational clinics, social nurse, mental retardation
Časť prvá
motto:
„Spomienky sú jediným rajom
z ktorého nás nikto
nemôže vyhnať“
( Stendal )
Môj stredoškolský triedny profesor odborných predmetov Viktor Pavlovič študentom stále radil: „choďte študovať - predĺžite si mladosť!“. Na VŠ ma neprijali, nasledovala ZVS. Potom 2,5 roka práce v jedinom slovenskom závode Geologického priemyslu uránového yrebel – aktivista Laco Rovinský, nech spozornie, neskôr mu možno venujem trochu nepriazne. Jedného času bol cez TV veľmi zaľúbený do uránu./
Priazeň a nepriazeň možno venujem aj iným osobám, konškolárom.
/ Člupkovi, Lazorčákovi, Cesnakovej, či učiteľom Sukubova, Frenkel a Zelina/.
Bol som na prijímačkach šesťkrát v KE a BA. Konečne ma prijali. Už som si pripadal inventár DKP, a z videnia som každého z komisie poznal.
Mladosť sa vracia v spomienkach:
Ihnacíková parchovianska údená slanina, 6 krát prerastaná, hrubá na dva paľce, diskotéky na internáte, sem tam nejaké pitky, ale aj bitky. ako nájazdové komando opitých medikov chcelo zbiť, či zbilo M. Slávika, no určite D. Dobeša. Za povšimnutie stojí, že prečo niekto len svojim zjavom provokuje a dráždi iného. Je to nejaká záporná sociálna iritácia.
Vtedy, peršaci Gombár, Hospodár, Kubáni a Franek vytvorili na internáte ubytovací precedens. Prvú štvorposteľovú izbu v rámci trojposteľovej na č. 433B. Na izbe si pernamentne a dojate krížili meče: zarytý antikomunista Imro Gombár z Prešova, a syn tajomníka OVKS Svidník pre poľnohospodárstvo, Janko Hospodár. Prvý žije v USA. Druhý je už nebohý. Nedávno zomrel aj Vilko Kubáni. Je po precedense. Nestárneme. Ide len o metamorfózu hmoty.
Vtedajšia Katedra psychológie bola na Hlavnej ulici. Teraz je tam maďarský konzulát. V budove bolo o. i aj Krajské osvetové stredisko. Katedre patrilo celé II. poschodie, potom aj čosi viac.
Založil ju v roku 1968 doc. Hozdík. Patrí mu bezmedzná vďaka, aspoň z dvoch dôvodov:
Začal kypriť tvrdú roľu pedagógov pomocou psychológie. Nemal nič. Nemal nikoho. Dokázal to.
Bol nestraník a bola to tvrdá doba normalizácie. Psychológia smrdela, tou ešte... buržoáznou pavedou. Nebol politický lokaj. Dokázal byť laický diplomat. Medzi toľkými sykofantami. Unikát.
Len tak pre zaujímavosť, čo si pamätám. Na prednášky chodili autom traja ľudia. Docent Hvozdík na Oktávii kombi, docent Medvecký na Fiate 500 a kolega, súdruh E. Lazorčák na tuzexovej Simke 1301.
Docenta som spomínal ako diplomata a tak ešte jednu príhodu:
Vtedy v Košiciach neexistovali Divi, ale len speváčky. Darinka Cesnaková chodila spolu so mnou na prednášky zo všeobecnej psychológie. Na niektorej z prvých oslovila docenta s požiadavkou: “Pán docent, chcem sa vypýtať z prednášky, lebo idem nahrávať pesničku do TV či rozhlasového štúdia.“ Na adjektívum si nepamätám. A docent riekol: „Darinka, musíte si vybrať, či chcete byť speváčka, alebo psychologička.“ Ostalo múdre ticho.
Mali sme aj emigranta pedagóga M. Harminca.
Umne pod legendou akože začal stavať chatu. Študenti mu chodili brigádovať. Zahraničnú dovolenku s rodinou mu odsúhlasil aj personálny námestník VSŽ súdruh Rigo - Róm. Harminc mu z vďaky poslal dovolenkovú pohľadnicu s približne takým textom: „Súdruh Rigo, srdečný pozdrav z dovolenky Vám zasiela Dr. Harminc. Súčasne Vám oznamujem, že do práce sa už nevrátim.“
...........................
A teraz si spomeniem na jeden pedagogický originál.
Tovarišč Sukubova. Trocha aj lingvistiky. Všimnite si, že ruština má len maskulínum tovarišč. Ale aj slovenčina má len maskulínum napr. novorodenec, či geront.
Bola Ruska. Manžel bol Krajský tajomník pre ideológiu, prvý muž v kraji. Ona bola predsedníčkou straníckej organizácie na katedre. Teda prvá persona medzi pedagógmi a zamestnancami katedry. Jej iróniou bolo, že po rusky už zabudla a po slovensky sa ešte nenaučila. Nás učila ruštinu. Jej obľúbenec bol Miňo Kleis, ktorý s rodinným divadelným pátosom prednášal ruské básne.
Ostatným sa na prednáškach vyhrážala takto: cit. „Pomnite, net, nebudet pesenky Matušku, Gotta, ale toľka budut pésenky o Gotwalde, pártii i rodine.“
Keď už tovarišč Sukubova, tak aj gospoda Zelina.
Z prvých prednášok som si zapamätal jeho originálny výrok. „Zapamätajte si jedno, že okrem ľudskej hlúposti poznáme ešte aj pedagogickú hlúposť.“
To by si mal mať vytetované každý školský psychológ.
Časť druhá
motto:
„Nachádzame tak mnoho
múdrych a roztomilých detí,
a tak isto mnoho hlúpych dospelých.
Ako k tomu dochádza?“
( Alexander Dumas )
Ešte som tomu dobre nerozumel, keď ma docenti na katedre učili základnej poučke: „že dobre zosnímaná anamnéza je 80% diagnózy!“ Osud nejako chcel, že nedávno som to konfrontoval s inými odborníkmi. Internistka mi povedala, že u nej je to 90%, z diagnózy, či ide o kardiaka, hypertonika a iné ochorenie.
To tretice som sa pýtal profesora oftalmológie, že ako je to u neho, keď u iných disciplín je to 80 a 90%.
Odpovedal, že v očnom lekárstve je to asi len 50% a dodal: „Viete, my do toho oka vidíme, a vidíme tam všetko. Internista do tela nevidí. Ppsychológ do duše nevidí. Preto je tam tak dôležitá anamnéza.
Teda, v škole života na prvom mieste by mala byť anamnéza. Nie test a interprtetácie z manuálu.
Loquere ut te videam ( Harmann ) – hovor, aby som Ťa videl!
Poznáme okrídlenú vetu: „Historia est magistra vitae.“ Voľne pripomínam, že váš, klient, pacient, vyšetrovaná osoba, je vašim učiteľom, vo svojom príbehu.
Na druhom mieste by ste mali mať dobrého učiteľa, supervízora, ktorý by vás profesii naučil a istý čas vás viedol..
Prejdete školou života, ak budete môcť konštatovať, že taký prípad ste už mali. Čosi podobné ste už vyšetrili, diagnostikovali, či riešili, a prípadne, bolo to úplne niekde inde. Každá diagnóza má svoj modus operandi, len vy ho na začiatku svojej praxe nedokážete vidieť, rozpoznať. Napríklad, len taký pseudopedagogický sadizmus.
Prejdete školou života ak budete chodiť na konferencie, počúvať, pýtať sa v diskusiach, a pokúsiť sa aj niečo odprednášať. Len tak spoznáte, že slovutní docenti, profesori sú obyčajní ľudia ( najmä počas spoločenského večera ). Je tam ešte aj istá spoločná podmienka: „Že múdrosť sa má snúbiť so skromnosťou.“
Zenitom školy života je, ak publikujete niekoľko odborných článkov.
K škole života patrí aj určitá samostatnosť, profesionálna autonómia, odborná služba - nie posluhovanie.
Tak som sa myšlienkami dostal až pracoviská voľne zvané, resp. tzv. Pedogogicko – psychologické poradne
Vyvoláva mi to reminescenciu na slovo federácia. Ako vieme v novodobých dejinách ani jedna neprežila. ( Juhoslávia, Sovietský zväz, či Československo ).
Psychológia by sa mala osamostatniť. Byť nezávislá. No, v prvom rade mať právnu ochranu profesie. Dokiaľ to nebude, budú pretrvávať rôzne hybridné názvy. Ozaj, viete o nejakej pedagogicko – advokátskej poradni, pedagogicko – diabetologickej poradni?
Ešte niečo, riaditeľ školy pedagóg môže byť riaditeľom poradne. Ale psychológ riaditeľ poradne nemôže byť riaditeľom ZŠ - nemá pedagogické vzdelanie. Per asnalogiam. Riaditeľ školy tiež nemá psychologické vzdelanie. Zvláštna asymetria.
Táto absurdnosť zašla až tak ďaleko, že na VÚDPaP je riaditeľom kardiológ.
Pardón, my sme tu už mali profesionálnu samostatnosť.
Na začiatku sme predsa mali, boli a fungovali (! Sec. Bažány – a ten sveta prešiel ) „Krajské psychologické výchovné kliniky“. Ako pekný by bol názov „Okresná psychologická výchovná klinika“. Nič viac! A nie CPPPaP.
Prečo sa hanbíme za rýdze slovenské slovo „Polepšovňa“ je to od slova polepšiť sa, a má pozitívny podklad a výklad. Prečo je to „Reedukačné centrum“ – tomu babka z dediny ani nerozumie. Prapodivné cudzojazyčné eufemizmy.
Musím konštatovať aj iné, a to, že na Poradniach asi v 80% vyšetrujeme a riešime následok a nie príčinu. Dovolím si tvrdiť, že vo väčšine prípadov by mali byť najprv vyšetrení rodičia, a potom žiak!
Tiež nerozumiem tomu, že načo máme na Poradiach funkciu sociálneho pedagóga. Považujem to za neologizmus. Už len slovo pedagóg má absolútne sociálny obsah. Môže existovať nesociálny pedagóg?
V Poradiach absentuje funkcia sociálnej sestry, či pracovníčky, ktorej pracovná náplň by mala byť šetrenie a získavanie sociálnej anamnézy v teréne, v bydlisku dieťaťa, klienta.
Chýba zavedenie klinického dňa, raz za 14 dní. Psychológ by mal povinne chodiť na rôzne klinické pracoviská napr. detská psychiatrická klinika, DCM, Predná Hora Ľubochňa – Dolina, a iné.
Bohužiaľ, psychológia patrí medzi negatívne vylučujúce vedy. Najprv musíme vylúčiť patologické markanty, a potom usúdiť, že ide o normu, normalitu. Ináč to nejde.
Ešte niečo o intelekte, ktorý sa testuje v Poradniach. Som zástanca tzv. Pražskej školy okruh prof. Mečířa. Podľa neho je neakceptovateľný názov mentálne retardácia. To nie je spomalenie, ale trvalý stav.
Dokonca už máme v tom inštitucionálny chaos. To pracovisko môže vyšetriť a diagnostikovať MR a iné nie. To predtým nebolo.
Prečo je to tak, je výsledkom toho, že vašu diagnostickú kompetenciu ustanovuje zákon o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch. Konkrétne § 20.
To má mať v kompetencii Zákon o Vysokých školách. Vaša Alma mater o tom rozhoduje. Na vašom diplome by to malo byť vymedzené. Nie v inom rezortnom zákone.
No kým nebude právna ochrana profesie psychológ, bude možno aj horšie.
Záverom dodávam - život školy sme absolvovali všetci. Ale školu života už všetci nie. Absolvovať profesionálne školu života, znamená predovšetkým dozrieť a mať diagnostický odhad, životnú diplomaciu, a až potom administrovať testy. Lepšie povedané dospieť a aplikovať do života to, čo nám dala škola života. Nie každému sa to podarí.
motto:
„Spomienky sú jediným rajom
z ktorého nás nikto
nemôže vyhnať“
( Stendal )
Môj stredoškolský triedny profesor odborných predmetov Viktor Pavlovič študentom stále radil: „choďte študovať - predĺžite si mladosť!“. Na VŠ ma neprijali, nasledovala ZVS. Potom 2,5 roka práce v jedinom slovenskom závode Geologického priemyslu uránového yrebel – aktivista Laco Rovinský, nech spozornie, neskôr mu možno venujem trochu nepriazne. Jedného času bol cez TV veľmi zaľúbený do uránu./
Priazeň a nepriazeň možno venujem aj iným osobám, konškolárom.
/ Člupkovi, Lazorčákovi, Cesnakovej, či učiteľom Sukubova, Frenkel a Zelina/.
Bol som na prijímačkach šesťkrát v KE a BA. Konečne ma prijali. Už som si pripadal inventár DKP, a z videnia som každého z komisie poznal.
Mladosť sa vracia v spomienkach:
Ihnacíková parchovianska údená slanina, 6 krát prerastaná, hrubá na dva paľce, diskotéky na internáte, sem tam nejaké pitky, ale aj bitky. ako nájazdové komando opitých medikov chcelo zbiť, či zbilo M. Slávika, no určite D. Dobeša. Za povšimnutie stojí, že prečo niekto len svojim zjavom provokuje a dráždi iného. Je to nejaká záporná sociálna iritácia.
Vtedy, peršaci Gombár, Hospodár, Kubáni a Franek vytvorili na internáte ubytovací precedens. Prvú štvorposteľovú izbu v rámci trojposteľovej na č. 433B. Na izbe si pernamentne a dojate krížili meče: zarytý antikomunista Imro Gombár z Prešova, a syn tajomníka OVKS Svidník pre poľnohospodárstvo, Janko Hospodár. Prvý žije v USA. Druhý je už nebohý. Nedávno zomrel aj Vilko Kubáni. Je po precedense. Nestárneme. Ide len o metamorfózu hmoty.
Vtedajšia Katedra psychológie bola na Hlavnej ulici. Teraz je tam maďarský konzulát. V budove bolo o. i aj Krajské osvetové stredisko. Katedre patrilo celé II. poschodie, potom aj čosi viac.
Založil ju v roku 1968 doc. Hozdík. Patrí mu bezmedzná vďaka, aspoň z dvoch dôvodov:
Začal kypriť tvrdú roľu pedagógov pomocou psychológie. Nemal nič. Nemal nikoho. Dokázal to.
Bol nestraník a bola to tvrdá doba normalizácie. Psychológia smrdela, tou ešte... buržoáznou pavedou. Nebol politický lokaj. Dokázal byť laický diplomat. Medzi toľkými sykofantami. Unikát.
Len tak pre zaujímavosť, čo si pamätám. Na prednášky chodili autom traja ľudia. Docent Hvozdík na Oktávii kombi, docent Medvecký na Fiate 500 a kolega, súdruh E. Lazorčák na tuzexovej Simke 1301.
Docenta som spomínal ako diplomata a tak ešte jednu príhodu:
Vtedy v Košiciach neexistovali Divi, ale len speváčky. Darinka Cesnaková chodila spolu so mnou na prednášky zo všeobecnej psychológie. Na niektorej z prvých oslovila docenta s požiadavkou: “Pán docent, chcem sa vypýtať z prednášky, lebo idem nahrávať pesničku do TV či rozhlasového štúdia.“ Na adjektívum si nepamätám. A docent riekol: „Darinka, musíte si vybrať, či chcete byť speváčka, alebo psychologička.“ Ostalo múdre ticho.
Mali sme aj emigranta pedagóga M. Harminca.
Umne pod legendou akože začal stavať chatu. Študenti mu chodili brigádovať. Zahraničnú dovolenku s rodinou mu odsúhlasil aj personálny námestník VSŽ súdruh Rigo - Róm. Harminc mu z vďaky poslal dovolenkovú pohľadnicu s približne takým textom: „Súdruh Rigo, srdečný pozdrav z dovolenky Vám zasiela Dr. Harminc. Súčasne Vám oznamujem, že do práce sa už nevrátim.“
...........................
A teraz si spomeniem na jeden pedagogický originál.
Tovarišč Sukubova. Trocha aj lingvistiky. Všimnite si, že ruština má len maskulínum tovarišč. Ale aj slovenčina má len maskulínum napr. novorodenec, či geront.
Bola Ruska. Manžel bol Krajský tajomník pre ideológiu, prvý muž v kraji. Ona bola predsedníčkou straníckej organizácie na katedre. Teda prvá persona medzi pedagógmi a zamestnancami katedry. Jej iróniou bolo, že po rusky už zabudla a po slovensky sa ešte nenaučila. Nás učila ruštinu. Jej obľúbenec bol Miňo Kleis, ktorý s rodinným divadelným pátosom prednášal ruské básne.
Ostatným sa na prednáškach vyhrážala takto: cit. „Pomnite, net, nebudet pesenky Matušku, Gotta, ale toľka budut pésenky o Gotwalde, pártii i rodine.“
Keď už tovarišč Sukubova, tak aj gospoda Zelina.
Z prvých prednášok som si zapamätal jeho originálny výrok. „Zapamätajte si jedno, že okrem ľudskej hlúposti poznáme ešte aj pedagogickú hlúposť.“
To by si mal mať vytetované každý školský psychológ.
Časť druhá
motto:
„Nachádzame tak mnoho
múdrych a roztomilých detí,
a tak isto mnoho hlúpych dospelých.
Ako k tomu dochádza?“
( Alexander Dumas )
Ešte som tomu dobre nerozumel, keď ma docenti na katedre učili základnej poučke: „že dobre zosnímaná anamnéza je 80% diagnózy!“ Osud nejako chcel, že nedávno som to konfrontoval s inými odborníkmi. Internistka mi povedala, že u nej je to 90%, z diagnózy, či ide o kardiaka, hypertonika a iné ochorenie.
To tretice som sa pýtal profesora oftalmológie, že ako je to u neho, keď u iných disciplín je to 80 a 90%.
Odpovedal, že v očnom lekárstve je to asi len 50% a dodal: „Viete, my do toho oka vidíme, a vidíme tam všetko. Internista do tela nevidí. Ppsychológ do duše nevidí. Preto je tam tak dôležitá anamnéza.
Teda, v škole života na prvom mieste by mala byť anamnéza. Nie test a interprtetácie z manuálu.
Loquere ut te videam ( Harmann ) – hovor, aby som Ťa videl!
Poznáme okrídlenú vetu: „Historia est magistra vitae.“ Voľne pripomínam, že váš, klient, pacient, vyšetrovaná osoba, je vašim učiteľom, vo svojom príbehu.
Na druhom mieste by ste mali mať dobrého učiteľa, supervízora, ktorý by vás profesii naučil a istý čas vás viedol..
Prejdete školou života, ak budete môcť konštatovať, že taký prípad ste už mali. Čosi podobné ste už vyšetrili, diagnostikovali, či riešili, a prípadne, bolo to úplne niekde inde. Každá diagnóza má svoj modus operandi, len vy ho na začiatku svojej praxe nedokážete vidieť, rozpoznať. Napríklad, len taký pseudopedagogický sadizmus.
Prejdete školou života ak budete chodiť na konferencie, počúvať, pýtať sa v diskusiach, a pokúsiť sa aj niečo odprednášať. Len tak spoznáte, že slovutní docenti, profesori sú obyčajní ľudia ( najmä počas spoločenského večera ). Je tam ešte aj istá spoločná podmienka: „Že múdrosť sa má snúbiť so skromnosťou.“
Zenitom školy života je, ak publikujete niekoľko odborných článkov.
K škole života patrí aj určitá samostatnosť, profesionálna autonómia, odborná služba - nie posluhovanie.
Tak som sa myšlienkami dostal až pracoviská voľne zvané, resp. tzv. Pedogogicko – psychologické poradne
Vyvoláva mi to reminescenciu na slovo federácia. Ako vieme v novodobých dejinách ani jedna neprežila. ( Juhoslávia, Sovietský zväz, či Československo ).
Psychológia by sa mala osamostatniť. Byť nezávislá. No, v prvom rade mať právnu ochranu profesie. Dokiaľ to nebude, budú pretrvávať rôzne hybridné názvy. Ozaj, viete o nejakej pedagogicko – advokátskej poradni, pedagogicko – diabetologickej poradni?
Ešte niečo, riaditeľ školy pedagóg môže byť riaditeľom poradne. Ale psychológ riaditeľ poradne nemôže byť riaditeľom ZŠ - nemá pedagogické vzdelanie. Per asnalogiam. Riaditeľ školy tiež nemá psychologické vzdelanie. Zvláštna asymetria.
Táto absurdnosť zašla až tak ďaleko, že na VÚDPaP je riaditeľom kardiológ.
Pardón, my sme tu už mali profesionálnu samostatnosť.
Na začiatku sme predsa mali, boli a fungovali (! Sec. Bažány – a ten sveta prešiel ) „Krajské psychologické výchovné kliniky“. Ako pekný by bol názov „Okresná psychologická výchovná klinika“. Nič viac! A nie CPPPaP.
Prečo sa hanbíme za rýdze slovenské slovo „Polepšovňa“ je to od slova polepšiť sa, a má pozitívny podklad a výklad. Prečo je to „Reedukačné centrum“ – tomu babka z dediny ani nerozumie. Prapodivné cudzojazyčné eufemizmy.
Musím konštatovať aj iné, a to, že na Poradniach asi v 80% vyšetrujeme a riešime následok a nie príčinu. Dovolím si tvrdiť, že vo väčšine prípadov by mali byť najprv vyšetrení rodičia, a potom žiak!
Tiež nerozumiem tomu, že načo máme na Poradiach funkciu sociálneho pedagóga. Považujem to za neologizmus. Už len slovo pedagóg má absolútne sociálny obsah. Môže existovať nesociálny pedagóg?
V Poradiach absentuje funkcia sociálnej sestry, či pracovníčky, ktorej pracovná náplň by mala byť šetrenie a získavanie sociálnej anamnézy v teréne, v bydlisku dieťaťa, klienta.
Chýba zavedenie klinického dňa, raz za 14 dní. Psychológ by mal povinne chodiť na rôzne klinické pracoviská napr. detská psychiatrická klinika, DCM, Predná Hora Ľubochňa – Dolina, a iné.
Bohužiaľ, psychológia patrí medzi negatívne vylučujúce vedy. Najprv musíme vylúčiť patologické markanty, a potom usúdiť, že ide o normu, normalitu. Ináč to nejde.
Ešte niečo o intelekte, ktorý sa testuje v Poradniach. Som zástanca tzv. Pražskej školy okruh prof. Mečířa. Podľa neho je neakceptovateľný názov mentálne retardácia. To nie je spomalenie, ale trvalý stav.
Dokonca už máme v tom inštitucionálny chaos. To pracovisko môže vyšetriť a diagnostikovať MR a iné nie. To predtým nebolo.
Prečo je to tak, je výsledkom toho, že vašu diagnostickú kompetenciu ustanovuje zákon o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch. Konkrétne § 20.
To má mať v kompetencii Zákon o Vysokých školách. Vaša Alma mater o tom rozhoduje. Na vašom diplome by to malo byť vymedzené. Nie v inom rezortnom zákone.
No kým nebude právna ochrana profesie psychológ, bude možno aj horšie.
Záverom dodávam - život školy sme absolvovali všetci. Ale školu života už všetci nie. Absolvovať profesionálne školu života, znamená predovšetkým dozrieť a mať diagnostický odhad, životnú diplomaciu, a až potom administrovať testy. Lepšie povedané dospieť a aplikovať do života to, čo nám dala škola života. Nie každému sa to podarí.
